Kontrapunkt — dva hlasy, ktoré znejú spolu a spievajú sa osobitne
Päť dvojíc na počúvanie. Vľavo sadzba, ktorá sa takto nepíše, vpravo správna — a celá skladba na jedenásť taktov.
Kontrapunkt znamená: dva hlasy idú súčasne a každý z nich je sám osebe melódiou. To je viac než dobre spolu znieť — sprievod, ktorý poslušne ide v terciách, je bez chyby, a predsa nie je druhým hlasom. Umenie je mať oboje naraz: súzvuk, ktorý nesie, a dve linky, z ktorých každú možno zaspievať osobitne.
Náuka je usporiadaná do druhov; tu stojí prvý, nota proti note. Oba hlasy majú rovnaké hodnoty, a preto je každé stretnutie samostatným rozhodnutím. Práve to robí z prvého druhu skúšobný kameň: nie sú tu prechodné tóny, za ktorými by sa zlý súzvuk skryl.
Stojí tu päť dvojíc vedľa seba. Vľavo sadzba, o ktorú ide, vpravo ten istý začiatok zapísaný podľa pravidiel. Obe podoby možno počúvať a rozdiel je takmer vždy hneď počuť: pri paralelách sa hlasy zlejú do jedného, pri závere zostane koniec otvorený.
Paralelné kvinty
Tri kvinty za sebou, oba hlasy nahor: to je najznámejšia chyba dvojhlasnej sadzby. Kvinta je dokonalá konsonancia a dve vedľa seba nechajú hlasy zliať sa do jedného — počuť jednu melódiu s farbou, nie dve linky. Vpravo je spodný hlas ten istý, vrchný ide proti nemu, a razom sú zase dva hlasy.
Paralelné oktávy
To isté s oktávami, len ešte zreteľnejšie: vrchný hlas zdvojuje spodný a prestáva byť vlastným hlasom. Kto počúva, všimne si, že dojem sa sotva líši od jedinej melódie. Vpravo ide vrchný hlas z oktávy cez sextu do tercie a zo zdvojenia sa stane protihlas.
Disonancia na dobe
V prvom druhu stojí na každej dobe konsonancia. Vľavo je kvarta a dve septimy — súzvuky, ktoré by sa v dvojhlasnej sadzbe museli pripraviť a rozviesť, a tu jednoducho stoja. Vpravo prídu tercia, tercia a kvinta. Kvarta je najspornejší prípad: medzi dvoma vrchnými hlasmi sa hodí, nad najnižším tónom nie.
Záver na konci
Na konci nesie vrchný hlas citlivý tón: predposledné stretnutie je veľká sexta, ktorá sa rozširuje do oktávy. Vľavo citlivý tón chýba a sexta zostane malá — skladba síce končí na oktáve, ale naozaj nedôjde. Oboje je dovolené a znie inak; stará náuka žiada pre koniec veľkú sextu.
Reťaz tercií
Tento reťaz je výslovne dovolený, a práve preto tu stojí: nie každá paralela je zakázaná. Tercie a sexty môžu nasledovať po sebe, koľko sa chce. Len hlasy zostanú zviazané jeden s druhým — robia ten istý pohyb a ucho počuje jednu melódiu so sprievodom. Vpravo stačí jediný protipohyb a zo sprievodu sa stane hlas.
Celá skladba na jedenásť taktov
Dole leží cantus firmus, daná melódia; nad ňou ide protihlas. Každé stretnutie je konsonancia, žiadna dokonalá sa neopakuje paralelne a koniec ide cez veľkú sextu do oktávy. Protipohyb a rovnobežný pohyb sa striedajú — protihlas nikde nejde za spodným hlasom dlhšie než dva kroky.
Štyri pravidlá prvého druhu
Spolu znejú len konsonancie: unisono, tercia, kvinta, sexta, oktáva a ich rozšírenia do ďalšej oktávy. Kvarta k nim v dvojhlasnej sadzbe nepatrí — nad najnižším tónom sa počíta za disonanciu. Nie je to otázka vkusu, ale rozhodnutie, na ktorom stojí celá náuka.
Dve dokonalé konsonancie toho istého druhu za sebou sú zakázané, ak oba hlasy idú tým istým smerom: paralelné kvinty a paralelné oktávy. Dôvod je počuť a nie je to len predpis — hlasy sa zlejú a z dvoch zostane jeden. V terciách a sextách sa paralelne ísť smie, len hlasy potom zostanú zviazané jeden s druhým.
Koniec ide cez záver: predposledné stretnutie je veľká sexta, posledné oktáva, a vrchný hlas k nej stúpa cez citlivý tón. Pravidlá v tejto podobe stoja u Johanna Josepha Fuxa, Gradus ad Parnassum, 1725 — odvtedy školská látka, a na tejto stránke sa netvrdia, ale prepočítavajú zo zvuku.
Čo stojí vedľa
Ako sa volajú vzdialenosti medzi dvoma tónmi: Intervaly. Čím skladba končí: Kadencie. V akej tónine stojí taká melódia: Cirkevné tóniny.
Anotona to urobí za vás
Odfoťte noty alebo zahrajte melódiu — Anotona rozpozná tóninu, zapíše noty a transponuje ich do ľubovoľnej inej. Zadarmo.
Pozrieť AnotonuKaždý tón na tejto stránke je vypočítaný, nie odpísaný.